Na svetových dňoch mládeže v Krakove sa zúčastnilo aj niekoľko mladých veriacich pútnikov z našej farnosti Brezovica. Sme na nich hrdý, pretože aj takýmto postojom dokáže mladá generácia vydávať svedectvo o svojom duchovnom živote postavenom na náboženských pilieroch kresťanskej výchovy. Niektorí z nich sa aj takýmto elektronickým spôsobom chcú podeliť o zážitky, ktoré prežili na tomto podujatí stráveným s našimi otcami biskupmi a Svätým Otcom. Vydávať svedectvo v dnešnej dobe, keď sa svet stáva sekulárnym nie je jednoduché. No však tí, ktorí milujú Boha sa ničoho báť nemusia. V nasledujúcich troch článkoch sú svedectva Matúša a Lucky Kanikových a Katky Škuláňovej v takej podobe, v akej mi boli doručené elektronickou formou.
Moje SDM-Krakow 2016
Svetových dní mládeže Krakowe som sa zúčastnila ako dobrovoľníčka. Strávila som preto v Krakowe dva týždne a počas mojich posledných 5 dní v službe som mala možnosť vidieť, počuť a najmä byť v prítomnosti Sv. Otca Františka. Nešlo o žiaden blízky kontakt, väčšinou bol len bielou postavičkou v diaľke na pódiu, či požehnávajúcou rukou kývajúcou z papamobilu. Pri týchto stretnutiach som bola často v službe, keďže mojou úlohou, spolu s ďalšími dobrovoľníkmi, bolo starať sa o ochranu pútnikov, zabezpečiť bezpečnostnú zónu v prípade potreby zásahu záchranného vozidla a to najmä tým, že sme účastníkov posielali do ich vyhradených sektorov. Bolo ťažké sústrediť sa na program, ktorý prebiehal, či na príhovor Sv. Otca, keď som cítila čo len malú zodpovednosť a musela som stále riešiť problémy zablúdených pútnikov, alebo neodbytných novinárov. Ale v čase, keď som nič z toho nemusela mať na pamäti, keď som iba vnímala atmosféru, ktorá sa vytvorila príchodom Otca Františka a hľadela na emócie, ktoré sa na jeho tvári odrážali, pociťovala som pokoj a zároveň vďaku, že tam môžem byť. Bolo zvláštne pozorovať ten dav ľudí skandujúcich jeho meno a zároveň jeho tvár, na ktorej sa často neodrážal iba úsmev, ale aj veľké sústredenie a pokora. Napriek tomu, že som nie vždy rozumela čo nám pápež František hovorí, pretože som nemala možnosť prekladu, z jeho príhovorov čerpám a budem čerpať ešte dlhú dobu a kedykoľvek si jeho slová vypočujem, dajú mi vždy novú silu a najmä povzbudenie. Rovnaké povzbudenie čerpám aj z tých miliónov mladých ľudí, ktorí možno napriek obavám a strachu tejto doby prišli a ukázali komu naozaj dôverujú. Stovkami jazykov vyznávali jedného Boha a ukázali, že oni sú nádejou budúcnosti tohoto sveta. My všetci mladí sme. Verím, že toto zapálenie v nás vydrží a že pri našich každodenných stretnutiach mládeže, nie len pri tomto svetovom, bude z nás žiariť rovnaké odhodlanie a že tento svet nesklameme.
Katarína Škuláňová
Moje spomienky na SDM Krakov 2016
Dni strávené v Krakove boli pre mňa požehnaním. Vidieť mladých ľudí ako prichádzajú zjednotení v modlitbe na jedno mieste bolo niečo neskutočné. Od preplnených električiek a tlačeníc cestou na sv. omšu až po eucharistické požehnanie Svätého Otca. Bolo priam neuveriteľné byť tak blízko a zažiť svetové dni mládeže naživo. Z príhovorov Svätého Otca sa mi nejeden zapáčil: „Blahoslavení sú tí, čo vedia odpúšťať, čo vedia mať spolucítiace srdce, čo vedia darovať to najlepšie pre druhých. To najlepšie, nie to, čoho majú nazvyš: to najlepšie!“ Taktiež vyzýva mladých celého sveta aby zanechali na tomto svete stopu, pretože sme na tento svet neprišli vegetovať, ale stráviť život v nezištnej službe najchudobnejším a najslabším, napodobením Krista. Ďalej ma povzbudila prívetivosť, láskavosť, priateľskosť a radosť mladých, ktorú som doteraz nezažil. Kráčate po ulici, sprava mladí z Talianska kričia Ciao (Ahoj), zľava mládež z Argentíny spieva piesne, po boku rad mladých s úsmevom beží k vám ťapnúť si, alebo policajná dodávka, kde policajt vystrčený z dverí kýva všetkým na ulici. Nezabudnuteľné momenty, no hlavne zážitok na celý život!
Matúš Kaník
Čo si nesiem zo Svetových dní mládeže v Krakove, 14. 8. 2016
„Pozvanie Svätého Otca Františka na tohtoročné SDM, ktoré sa navyše konali iba sto kilometrov od môjho bydliska sa nedalo odmietnuť. Uvažovala som nad tým už v roku 2011, kedy boli v Madride. Toto pozvanie nám tiež pripomína, že sme mladí, čo je úžasné a je dobré, keď svoju mladosť
vedome žijeme. Aj pápež František nás v Krakove vyzval, aby sme boli slobodní v zmysle, že nás nezotročia súčasné výdobytky konzumnej spoločnosti, aby sme boli čulí, odvážni, a aby sme nežili ako omámení, ale zanechali stopu. Náš program trval tri dni. V piatok večer sme boli na krížovej ceste so Svätým otcom v parku Błonia. Silným zážitkom bolo, keď sme odtiaľ všetci pešo odchádzali. Všade boli mladí ľudia rôznych národností a jazykov a vôkol sa šírila skvelá priateľská atmosféra. Ako sme sa navzájom v zástupoch obchádzali, ťapkali sme si rukami. Úsmev na tvári nechýbal ani policajtom či vojakom, hoci boli v službe. Ale bolo ich v meste naozaj veľa, na každom kroku. Myslím, že o bezpečnosť bolo veľmi dobre postarané. Veľa ľudí cestou spievalo či pokrikovalo na Ježišovu chválu. V sobotu nás čakal horúci deň a okrem toho sme šli pešo šesť hodín. Možno by to trvalo kratšie, lenže na Campus Milosrdenstva sa chcel naraz dosť veľký zástup ľudí a boli miesta, kde sme sa posúvali po metri. Bolo to vyčerpávajúce. Prežívali sme to ako púť. Po ceste sme však mohli vidieť úžasný príklad milosrdenstva. Jeden pán, Poliak, ktorý býval popri ceste, ktorou prechádzal dav ľudí, vytiahol záhradnú hadicu a striekal vodu na ľudí. V tej horúčave, pod páliacim slnkom a v preplnenom dave ľudí to bol blažený pocit. Všetci, ktorých ovlažila kvapka vody výskali a ďakovali mu. Večer pri modlitbovej vigílii odznela veľmi pekná myšlienka, ktorú som si však prečítala až doma, pretože sme si v ten večer nestihli vypočuť celý pápežov príhovor: „Pociťovanie toho, že v tomto svete, v našich mestách, v našich komunitách už viac nie je miesto pre rast, pre snívanie, pre tvorbu, pre pohľad na obzor a napokon pre život, je jedným z najhorších ziel, ktoré sa nám môžu v živote stať a zvlášť v mladosti.‘ Často som sa aj ja stretla s tým, že ľudia okolo mňa s iskrou v očiach spomínali na časy minulé a túžili sa do nich vrátiť. Nebolo by na tom nič zlé, no vzápätí začali nadávať, že súčasná doba už nie je to (dobré a veselé), čo bývalo, že je všetko horšie, negatívne a už to nemôže byť lepšie. V tej chvíli som sa cítila zle... Vo vnútri som bola mladá, plná elánu do života, rovnako som chcela zažiť príjemné a radostné chvíle, a neskôr na ne s láskou spomínať. No okolo mňa sa tvorila atmosféra typu ‚tieto časy len nejako prežijeme, ale už nič lepšie nás iste nečaká, tak načo sa o to snažiť.‘ Preto sa ma táto myšlienka osobne dotkla. Pápež vyzýva všetkých – znudených mladých, ale i starších, aby sme sa zbavili strachu a úzkosti, a aby sme nikdy nestrácali chuť do života. Preto žime našu prítomnosť s pocitom vďačnosti a nemárnime ňou. V ten večer všetkým prítomným rozdali sviece. Osobne som sa sprvoti bála, aby sa niečo nestalo, keď toľko ľudí bude držať horiace sviece, no ten nádherný pohľad na trblietajúci sa dav v nočnom šere zahnal všetok strach. A po eucharistickom požehnaní sme dva a pol milióna ľudí na pár hodín zaspali. Aj z toho máme nezabudnuteľný zážitok. Na nedeľnú svätú omšu sme sa všetci veľmi tešili. Šetrili sme si baterku na mobile, aby sme si cez aplikáciu rádio mohli vypočuť pápežovu kázeň. Pápež reagoval na nedeľné evanjelium, kedy sa Zachej stretol s Ježišom. Uviedol tri prekážky, ktoré však najprv musel Zachej prekonať. Najviac ma oslovili myšlienky hneď v úvode: ‚Zachej nedokázal vidieť Učiteľa, pretože bol malý. Aj dnes nám hrozí riziko byť ďaleko od Ježiša, pretože sa necítime na dostatočnej úrovni, pretože máme nízke vedomie hodnoty seba samých. Je to veľké pokušenie, ktoré sa netýka len sebaúcty, ale dotýka sa aj viery. Lebo viera nám hovorí, že sme ‚Božími deťmi, a nimi (naozaj) sme. ‘ [...] Toto je naša duchovná identita – sme milovanými Božími deťmi. Vždy. Chápete teda, že neprijať sa, byť nespokojný a myslieť o sebe negatívne, značí nerozpoznať svoju najvlastnejšiu identitu? Boh nás miluje takých, akí sme, a žiaden hriech, nedokonalosť či zlyhanie ho nedonúti zmeniť postoj. Pre Ježiša – ukazuje nám to evanjelium – nik nie je nižší a vzdialený, nik nie je bezvýznamný, lež všetci sme vyvolení a dôležití – ty si dôležitý! A Boh počíta s tebou, pre to, kto si, nie pre to, čo máš; jemu záleží na tebe, takom, aký si. V jeho očiach si vzácny a tvoja hodnota je nesmierna. [...] Boh je verný a zanovitý v láske k nám. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe, že nám „vždy drží palce“ ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. [...] Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval svoj život!“. Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými. Úžasné pre mňa bolo aj dvojnásobné požehnanie pápeža naživo. Verím, že nám i všetkým, ktorých stretneme, bude posilou v ďalších dňoch.“
Lucia Kaníková