Jaroslav Barta
Na posledné dni Veľkého týždňa vám chcem ponúknuť zamyslenia o siedmich posledných slovách – vetách, ktoré povedal Pán Ježiš na kríži, ako ich máme zaznamenané v evanjeliách. Už v druhom storočí boli snahy zoradiť Ježišove posledné slová a výroky tak, aby na seba nadväzovali. V stredoveku sa na túto tému vytvárali modlitbové a liturgické pobožnosti. K týmto slovám napísal komentár napr. sv. Bonaventúra (1221-1274). Aj dnes bývajú tieto pobožnosti a zamyslenia súčasťou veľkopiatkových modlitieb pri Božom hrobe. Budem sa držať tradičného, ustáleného poradia Ježišových výrokov. Tieto slová sú adresované všetkým. Pán Ježiš ich povedal aj pre mňa.
- „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34).
Ukrižovanie. - 33 Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. 34 Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“
Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. 35 Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ 36 Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot 37 a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ 38 Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ (Lk 23,33-38)
Prvými slovami na kríži sa Ježiš s prosbou obracia na svojho Otca: „Otče, odpusť im...“. Pán Ježiš na kríži v dokonalej miere uskutočňuje to, čo predtým učil: o odpustení zo srdca (porov. Mt 18,35), o láske k nepriateľom a modlitbe za nich (porov. Mt 5,44), o sedemdesiatsedemnásobnom odpustení (porov. Mt 18,21-22).
Oslovením „Otče“ začína aj Modlitba Pána, ktorá ako píše Tertulián je súhrnom celého evanjelia (porov. KKC 2761). Aj v tejto modlitbe prosíme o odpustenie. Odpustenie je kľúčom k pochopeniu celého evanjelia. Príklad Krista na kríži nás privádza k otázkam: „Ako je to s odpustením v mojom živote? Ťažko sa mi odpúšťa? Neodmietam niekomu odpustiť?“
Odpustenie nás oslobodzuje od pút sklamania, smútku, nepokoja, nenávisti a pomsty. Pri odpustení plníme vôľu Nebeského Otca, pripodobňujeme sa Ježišovi a v nepriateľovi vidíme a neraz aj získavame brata. „Odpustenie je dar, ktorý dávame druhému človeku a zároveň aj sebe“ (J. Martin).
Úmysel chcieť odpustiť je dobrým začiatkom, ktorý nás otvára na Božiu milosť a dar odpustenia. Niekedy môžeme mať pocit: „Ja to nedokážem.“ - Ty sám nie, ale Boh s tebou áno. V modlitbe pozri na kríž, pozvi Ukrižovaného do procesu odpustenia a pros ho o túto milosť. V láske do krajnosti nasleduj Ježiša (porov. Jn 13,1) a spolu s ním pros Nebeského Otca, aby odpustil tvojim vinníkom...
„Odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Aj my potrebujeme túto Ježišovu modlitbu. Ani my si často neuvedomujeme, čo robíme, koľko zla a bolesti spôsobujeme druhým. Nespravodlivo súdime, pribíjame na kríž, posmievame sa, pohoršujeme... Zahrňme týchto nami zranených a často pre nás anonymných ľudí do našej modlitby. My o nich nevieme, ale Boh o ich bolesti a našej neprávosti vie. Nech im Pán udelí svoje požehnanie aspoň v takej miere, v akej sme im my spôsobili utrpenie.
„Odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Tieto slová vyjadrujú zmysel a cieľ Ježišovho utrpenia, ktorým je zmierenie sveta s Bohom. Hriech je vždy len slepou uličkou. Svojou obetou a odpustením nás z nej Kristus vyvádza.
- „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43).
Kajúci zločinec. - 39 A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ 40 Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? 41 Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ 42 Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ 43 On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,39-43)
Táto časť evanjelia má podtitul: „Kajúci zločinec.“ Naša záchrana spočíva v tom, že prejdeme cestou od prvého zločinca, ktorý sa rúhal k druhému, ktorý robil pokánie. Kajúci zločinec v pravde priznal, že páchal zlo a prijal aj krutý trest ukrižovania, ktorý dokonca nazval spravodlivým. Zastal sa Ježiša a s dôverou sa naňho obrátil. Je jediným svätým, ktorého svätorečil sám Ježiš: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ V hodinu našej smrti by každý z nás túžil počuť tieto slová. Kajúci zločinec sa stáva predobrazom všetkých novozákonných svätých, kajúcich zločincov, ktorí sú omilostení Ježišovým krížom.
Kajúci zločinec oslovuje Ježiša vlastným menom. Jeho slová sú veľmi osobné a dôverné. Učeníci Ježiša zvyčajne oslovovali titulom: „Učiteľ, Pán, Rabbi.“ Kajúci zločinec objavil v Ježišovi „Boha, ktorý spasí“ – tak sa z hebrejčiny prekladá Ježišovo meno. Spoznal priateľa, ktorého láska je silnejšia ako hriech a smrť. Akoby poznal Ježišove slová: „Ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch“ (Jn 8,24b). Kajúci zločinec uveril a preto nezomrel vo svojich hriechoch.
Odsúdený zločinec bol pozbavený všetkých práv. Nahý bol pribitý na kríž, nemal nič, iba svoj hriešny život a kajúce srdce. Ale ako čítame v 51 Žalme, Boh nepohŕda „srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51,19). V modlitbe pozri na kríž, z ktorého sa Ježiš prihovára aj nám. Pros o srdce pravdivé, kajúce a pokorné. Pri pohľade na dvoch zločincov si môžeme uvedomiť, aká „tenká“ je hranica, medzi večným životom a smrťou. Vedľa Kristovho kríža boli dva kríže. Tieto dva kríže symbolizujú jeden z najväčších darov, ktorým Boh obdaril človeka – možnosť slobodne sa rozhodnúť. Kajúci zločinec urobil vo svojom živote veľa zlých rozhodnutí, ale teší sa z ovocia jedného dobrého rozhodnutia. Keď prosil, Ježiš ho miloval dosť na to, aby ho zachránil. Keď sa druhý zločinec Ježišovi posmieval, Ježiš ho miloval dosť na to, aby mu to dovolil. Dovolil mu slobodne sa rozhodnúť a túto možnosť dáva aj nám.
Pán Ježiš zločincovi povedal: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Evanjelista Lukáš rád používa a zdôrazňuje slovo „dnes“. V jeho evanjeliu čítame, že Pán Ježiš na začiatku svojho verejného vystúpenia v nazaretskej synagóge povedal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,21). Mýtnikovi Zachejovi povedal: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ (Lk 19,5) A po úprimnom pokání Zachej od Ježiša počul: „Dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19,9). Spása je možná už teraz, už „dnes“, a to v stretnutí sa s Ježišom. Toto „dnes“ platí aj pre súčasných čitateľov evanjelia: aj my môžeme už dnes nájsť spásu v Ježišovi Kristovi. V zamyslení nad týmto slovom si môžeš položiť otázku: „Čo môžem dnes urobiť, aby som bol bližšie k Pánovi?!“
Vo sviatosti zmierenia sa dotýkame minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Z minulosti si pripomíname Božiu lásku a dobro, ktorým nás Boh obdaroval a naďalej obdaruje. Spytujeme si svedomie – pýtame sa svojho srdca, kde bolo neverné, kde zlyhalo. Potom skrze ľútosť a pokánie prechádzame prítomnosťou a pre budúcnosť si vzbudzujeme túžbu po svätosti a vernosti, predsavzatie bojovať s hriechom a vyhýbať sa príležitostiam k zlému. Medzi pólmi minulosti a budúcnosti je ukrytý obsah slova „dnes“. Po hodnom prijatí sviatosti zmierenia môžeme aj my počuť Ježišove slová: „Dnes prišla spása do tvojho domu. Dnes sa splnilo Písmo, splnili sa prisľúbenia o Božej odpúšťajúcej láske, ktorá je väčšia ako naše srdce a silnejšia ako hriech a smrť.“
- „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34; Mt 27,46)
Ježiš na kríži zomiera. - 33 Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. 34 O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ 35 Keď to počuli, niektorí z okolostojacich vraveli: „Pozrite, volá Eliáša.“ 36 Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ 37 Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. (Mk 15,33-37)
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ To sú prvé slová 22 Žalmu, ktoré sú volaním človeka trpiaceho a spravodlivého a posledné slová, ktoré v Markovom a Matúšovom evanjeliu zaznejú z Kristovho kríža. Slová Žalmu 22 prechádzajú od úplnej beznádeje k úplnej dôvere, k vďačnosti a oslave Boha. A tak prvé vysvetlenie týchto nezvyčajných Ježišových slov môže byť také, že nie sú vyjadrením opustenosti, ale paradoxne nádeje a dôvery v Boha, lebo týmto spôsobom Žalm 22 končí. Žalmista vyznáva: „Tvoje meno chcem zvestovať svojim bratom a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť. Chváľte Pána, ...oslavujete ho, ...veď on nepohŕda, ani neopovrhuje nešťastným chudákom; ani svoju tvár neodvracia od neho, lež vyslyší ho, keď volá k nemu“ (porov. Ž 22,23-25).
Ale je tu aj druhá možnosť výkladu tohto textu. Ježiš, ktorý sa nám stal podobný vo všetkom, okrem hriechu, skutočne prežíva ťaživú opustenosť. Do jeho výkriku je zahrnutá všetka „beznádej“ ľudského pokolenia. V tomto výkriku sa ukazuje, že tým najväčším zlom je opustenosť a vzdialenie sa človeka od Boha. Ježiš zvolal mocným hlasom a jeho výkrik obsahuje všetky noci a smrti človeka, ktorý sa vzdialil od Boha. Výkrik ukrižovaného Ježiša je výkrikom toho, kto vo svojom umieraní dáva iným život. Ježiš svojou smrťou dal život celému svetu. Aj v nami prežívanej opustenosti môžeme stretnúť Božieho Syna. Ako prežívaš čas skúšky ľudskej, či Božej opustenosti? Vnímaš a reaguješ na osamotenosť iných? Najkrajšie Krédo je to, ktoré vyslovíme vo svojej hodine temnoty (páter Pio).
Mystici Cirkvi píšu o temnej noci alebo noci ducha. „Temná noc je očistou, ktorou musí prejsť duša, aby dosiahla spojenie s Bohom. ...V temnej noci sa zdá, že Boh nie je prítomný. V temnej noci tak, ako Ježiš na púšti, alebo na kríži, sa človek zrieka každej inej istoty a ponára sa do prázdna, na ktorého vzdialenom konci je nesmierny pokoj mystického spojenia so samotným Bohom, spojenia prežívanej “prítomnosti“ bez myšlienok a predstáv“ (G. Weigel).
V Denníčku sestry Faustíny o temnej noci ducha čítame: „V srdci, v mojej duši je tmavá noc. Pred mojím rozumom je nepreniknuteľný múr, ktorý mi zakrýva Boha, ale táto temnota nie je z mojej príčiny. Je to zvláštne utrpenie, ktoré sa bojím presne opisovať, ale aj v tomto stave sa usilujem byť verná Tebe, môj Ježišu, vždy a vo všetkom. Moje srdce bije len pre Teba“ (č. 1235).
„Tie chvíle, ktoré Boh dopustil, suchopárnosť a pocit vlastnej úbohosti, pomáhajú duši poznať, ako málo sama [zo] seba môže. Zároveň ju poúčajú, ako veľmi si treba vážiť Božie milosti. Po druhé – vernosť svojim cvičeniam a povinnostiam, vernosť vôbec vo všetkom, tak ako vo chvíľach radosti“ (č. 1243). Sestra Faustína si v obdobiach temnej noci uvedomila, že všetko je Božia milosť a taktiež pochopila dôležitosť vernosti Kristovi vo všetkom. V Denníčku viackrát zdôrazňuje, že v tejto temnote bola pre ňu jedinou cestou a záchranou poslušnosť svojmu spovedníkovi (porov. č. 68, 77, 1560). „Žiadna noc nie je taká dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu“ (Pápež František).
- „Žena, hľa, tvoj syn! ...Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,26-27)
Ježiš a jeho matka. - 25 Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. 26 Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ 27 Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19,25-27)
V evanjeliu sv. Jána sa Panna Mária objavuje na začiatku a na konci evanjelia - v dvoch dôležitých okamihoch života jej Syna: Keď sa na svadbe v Káne voda premenila na víno (porov. Jn 2,1-12) a keď sa na Kalvárii premenila smrť na život. Panna Mária v evanjeliu sv. Jána otvára a uzatvára tzv. „Ježišovu hodinu“. Hodinu, pre ktorú Kristus prišiel – hodinu jeho oslávenia a vykúpenia človeka (porov. Jn 17,1n). Panna Mária je v týchto vážnych chvíľach blízko svojho Syna. Obidve udalosti evanjelista Ján spája, napr. oslovením, ktorým sa Ježiš obracia na svoju matku. V obidvoch udalostiach ju oslovuje slovom: žena.
Na dreve kríža zveril Pán Ježiš svoju matku učeníkovi, ale aj učeníka matke. Exegéza neohraničuje obsah týchto slov iba do vzťahu apoštola Jána a Panny Márie, ale vidí v nich aj vzťah medzi Cirkvou a Pannou Máriou a nakoniec aj vzťah medzi Matkou Krista Veľkňaza a jeho kňazmi. Mária je Matkou Krista i jeho tajomného tela – Cirkvi. Mária je Matkou Krista Veľkňaza a preto je najlepšou formátorkou kňazského srdca. V modlitbe pozri na tvár Panny Márie, pros a opakuj modlitbu v duchu Ježišových slov: „Hľa, moja matka. Mária, matka moja, sprevádzaj ma životom ako si sprevádzala svojho Syna.“
Učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, povedal: „Hľa, tvoja matka!“ Aj ty si učeník, ktorého Ježiš miluje. Prijmi Máriu za svoju matku, utiekaj sa k nej a nasleduj ju. V modlitbe sa snaž odpovedať na otázku: V čom môže Panna Mária inšpirovať môj život? Pri Kristovom kríži si môžeme uvedomiť, že nielen Panna Mária, ale aj Cirkev je našou Matkou, veď v nej sme sa narodili pre nový život, ona nás sýti Chlebom z neba, formuje naše srdce a vedie nás k Otcovi.
Benediktínsky opát Arnold z Chartres (XII. storočie) rozvíjal „teológiu obety“ Panny Márie na Kalvárii, ktorá vychádza z úplného zjednotenia sa Márie s jej synom Ježišom. Hovorí: Kristus priniesol obetu v krvi svojho tela a Panna Mária v krvi svojho srdca. Mária, naša matka, uč nás prinášať obety srdca, príjemné Bohu.
- „Žíznim“ (Jn 19,28).
Ježiš na kríži umiera. - 28 Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ (Jn 19,28)
Aby sa splnilo Písmo, Ježiš povedal: „Žíznim.“ Mohli by sme sa opýtať: Ktorá časť Písma sa podľa evanjelistu Jána v túto chvíľu a týmto slovom splnila? Táto udalosť a toto Ježišove slovo nám totiž môžu pripomenúť mnohé texty Starého zákona. Napr. Žalm 22,16, v ktorom čítame o trpiacom spravodlivom, ktorému podnebie vysychá a jazyk sa mu lepí k hrtanu; alebo Žalm 69,22 kde čítame: „Do jedla mi dali žlče, a keď som bol smädný, napojili ma octom.“
Slovo „žíznim“ môžeme čítať aj v súvislosti s udalosťou, keď sa unavený Ježiš podobnými slovami prihovára Samaritánke: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4,7) „Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži. ...Boh má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom“ (KKC 2560). Ježiš Samaritánke hovorí, že žízni, aby jej nakoniec sám ponúkol živú vodu, ktorá prúdi do večného života (porov. Jn 4,10. 14). Ježiš nám túži darovať živú vodu. V siedmej kapitole Jánovho evanjelia Ježiš zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7,37-38). Ježiš nám túži odovzdať prameň života, túži nám odovzdať svojho Ducha. Mohli by sme pripomenúť aj mnohé iné texty Božieho slova. Zdá sa, že evanjelista Ján nepíše len o naplnení jedného úryvku Písma, ale o naplnení celého Písma. Všetko sa naplnilo, všetko je dokonané...
Ježišov smäd nie je len smäd fyzický, ale v ňom je obsiahnutý „smäd Boha“, ktorý tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (porov. Jn 3,16). Akí vzácni sme pre Boha. Ježiš žízni po nás, žízni po našej spáse. Boh na kríži žízni po našej láske. Ako nepochopiteľne a pohoršujúco museli pre niektorých znieť a znejú tieto slová: „Boh na kríži – trpí a zomiera – žízni po láske človeka“. Zvykli sme si na tieto a podobné vyjadrenia, a preto už možno nedokážeme žasnúť nad tajomstvom Božej lásky. Postavme sa v modlitbe pred ukrižovaného Ježiša a opakujme si jedno z posledných slov, ktoré adresoval aj nám: „Žíznim.“ Aká láska sa ukrýva za týmto jediným slovom. Ako odpovieš na túto túžbu Ježišovho srdca?
Ježišove „žíznim“ sa môže stať aj mojou modlitbou. Pri pohľade na Ježišov prebodnutý bok a otvorené srdce, sa môžem modliť: „Pane, aj ja žíznim po tebe a tvojej láske.“ Žíznim po Tom, ktorý z kríža žízni po mne...
- „Je dokonané“ (Jn 19,30).
Ježiš na kríži umiera. - 28 Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ 29 Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú otcom a podali mu ju k ústam. 30 Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu o odovzdal ducha. (Jn 19,28-30)
„Bola tam nádoba plná octu.“ Na Ježišov smäd a túžbu darovať nám živú vodu, odpovedáme tým, že mu podávame ocot. Ježiš ho prijíma a odovzdáva nám svojho ducha (porov. Jn 19,30). Človek je ako nádoba – prázdna alebo plná. Plná lásky, alebo nenávisti. Plná dobrého vína, alebo octu. Ocot je víno, ktoré sa pokazilo. Splnilo sa Písmo: Ježiš pije náš ocot – našu nenávisť, hriech a smrť, a napája nás svojim Duchom, svojou láskou a životom.
„Je dokonané.“ Ježiš naplnil vôľu Otca. Zjavil jeho lásku a vykúpil človeka. Ježiš zjavil slávu lásky do krajnosti. Svojim nepriateľom nechal šaty a spodný odev. Učeníkovi, ktorého miloval – a v ňom nám všetkých - necháva svoju matku, svojho Ducha, svoju krv a vodu z prebodnutého boku. Evanjelista Ján predstavuje trpiaceho Mesiáša ako Kráľa slávy: Ukrižovaný je víťazom. Stalo sa len to, čo chcel Otec. Keď sa všetko splnilo, Ježiš mohol povedať: „Je dokonané.“ To, čo bolo na Golgote dokonané, zostáva pre nás sprítomňované v každej svätej omši, v trvalom dare Ježišovho tela a krvi.
Niekoľko hodín pred svojou smrťou, pražský kardinál Miroslav Vlk (1932-2017) povedal tieto slová: „Najkrásnejší Kráľ“. Lekárka, ktorá bola pri ňom, sa ho opýtala: „Kto je najkrásnejší Kráľ? Odpovedal: „Ježiš na kríži.“ Aj kajúci zločinec oslovil Ježiša ako kráľa: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42). Možno preto, lebo počul ako sa mu vojaci posmievali: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ (Lk 23,37). Možno videl tabuľku s nápisom, ktorá visela nad Ježišovou hlavou: „Toto je židovský kráľ“ (Lk 23,38). Ježiš na kríži – najkrásnejší Kráľ.
Ježiš „odovzdal ducha“. Je to Duch, ktorý nám dáva nové srdce. Berie nám srdce kamenné a dáva nám srdce z mäsa, srdce schopné milovať, ako to predpovedal prorok Ezechiel (porov. Ez 36,26n). Výraz „odovzdal ducha“ vyjadruje, že Ježiš na kríži skutočne zomrel. Ale má aj význam mystický: Kristov posledný výdych na kríži, je prvým nádychom rodiacej sa Cirkvi.
- „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46).
Ježiš na kríži umiera. - 44 Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. 45 Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly 46 a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. (Lk 23,44-46)
Na rozdiel od evanjelistu Matúša a Marka (porov. Mk 15,34; Mt 27,46), evanjelista Lukáš namiesto opustenosti Božieho Syna, zdôrazňuje jeho odovzdanosť a dôveru k Nebeskému Otcovi. Namiesto Žalmu 22 Lukáš cituje šiesty verš 31 Žalmu, ktorý ma názov: „Dôverná modlitba v súžení.“ V šiestom verši čítame: „Do tvojich rúk porúčam svojho ducha; ty si ma vykúpil, Pane, Bože verný“ (Ž 31,6).
Apoštol Ján vo svojom evanjeliu zachytil Ježišove slová: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). V závere evanjelia Ján dvakrát poznamenáva, že Ježiš odovzdal ducha, až keď bolo „všetko dokonané“ (porov. Jn 19,28-30). Dielo zjavenia Božej lásky a vykúpenia človeka je dokonané. Na kríži Ježiš úplne odovzdáva Otcovi samého seba. Na kríži nás Ježiš učí: „Úplne sa odovzdaj Otcovi a dôveruj mu vo všetkých okolnostiach života.“ Nevieš, čo ťa čaká a aká bude tvoja budúcnosť. Nebudeš a nemusíš všetkému rozumieť. Ale svoj život môžeš prežiť v dôvere a odovzdanosti Božej vôli. V tomto duchu si často opakuj: „Som v Božích rukách.“ Modli sa slovami Žalmu 31 alebo známou modlitbou odovzdanosti svätého Ignáca z Loyoly (1491-1556): „Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, ty si mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.“
Táto modlitba je nádherným odrazom Ježišových slov odovzdania sa Nebeskému Otcovi na kríži.
Záver
O niektorých veciach dokážeme otvorene hovoriť len s človekom, ktorý prešiel alebo prechádza podobnou cestou, akou prechádzame my. Dokážeme sa pred ním úplne otvoriť, odložiť strach a zábrany z nepochopenia, odsúdenia, odmietnutia a otvorene sa s ním porozprávať. Nepotrebujeme veľa slov, aby sme mu vysvetlili, čo prežívame. Pre Ježiša neboli utrpenia ľudského života neznáme. Ukrižovaný a vzkriesený Ježiš rozumie ľudskému životu i utrpeniu. Skrze Ducha Svätého je v našom utrpení s nami a posilňuje nás. Preto s ním môžeme v modlitbe otvorene a úprimne hovoriť o všetkom, aj o našom utrpení.
V týchto úvahách sme sa zamýšľali nad poslednými slovami Pána Ježiša na kríži. Tieto slová sú pre nás nesmierne vzácne a hlboké, ale zároveň si musíme pripomenúť aj to, že týmito slovami evanjelium nekončí...
Použitá literatúra
Sväté písmo Starého i Nového zákona, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2007, ISBN 978-80-7162-683-1.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (11.10.1992), Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998, ISBN 80-7162-253-2.
CANTALAMESSA R., My kážeme Krista ukřižovaného. Velkopáteční rozjímání v bazilice svatého Petra, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996, ISBN 80-7192-061-4.
FAUSTI S., Nad evangeliem podle Jana. Porozumět Božímu slovu, Paulínky, Praha 2014, ISBN 978-80-7450-119-7.
FAUSTI S., Nad evangeliem podle Lukáše. Porozumět Božímu slovu, Paulínky, Praha 2011, ISBN 978-80-7450-025-1.
FAUSTI S., Nad evangeliem podle Marka. Porozumět Božímu slovu, Paulínky, Praha 2007, ISBN 978-80-86949-39-0.
HUPKA T., Sedem posledných slov na kríži, [online], [cit. 2017-03-29], dostupné na internete: http://www.hradok.fara.sk/sedem-poslednych-slov-na-krizi-narocnejsie-citanie/.
LUCADO M., Zvolil si klince. Čo spravil Boh, aby si získal tvoje srdce, Kumrán, Stará Ľubovňa 2017, ISBN 978-80-89487-83-7.
MARTIN J., Sedem posledných slov. Pozvanie byť lepším Ježišovým priateľom, Dobrá kniha, Trnava 2017, ISBN 978-80-8191-057-9.
MISIUREK J., Zarys historii duchowości chrześcijańskiej, Święty Paweł, Częstochowa 2003, ISBN 83-7168-830-X.
NOWAK A. J., Nowy człowiek, KUL Lublin 2004, ISBN 83-7363-193-3.
PÁPEŽ FRANTIŠEK, Generálna audiencia. Rím 11. októbra 2017, v: Katolícke noviny č. 42, r. 132, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2017, ISSN 0139-8512, s. 7.
RANDA A., Budeš nám, Míla, chýbať, v: Katolícke noviny, č. 13, r. 132, 02.04.2017, ISSN 0139-8512, s. 3.
SŁOMKA W., Duchowość kapłańska, Polihymnia, Lublin 1996, ISBN 83-85684-93-X.
Svätá sestra M. Faustína Kowalská, Denníček. Božie milosrdenstvo v mojej duši, Pallottini 2003, ISBN 80-968841-0-7.
Sväté Písmo pre každého 9/2001, ISSN 1336-0205.
Svätý Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia. Exercície, Dobrá kniha 1995, ISBN 80-7141-078-0.
WEIGEL G., Svedok nádeje I., Slovart, Bratislava 2000, ISBN 80-7145-455-9.